​

Olena Mandičová-Šinály (*26.09.1902 Giulești (Rumunsko) – ✝12.03.1975 Košice) bola jednou z historicky prvých žien, ktoré študovali na pražskej Akadémii výtvarných umení, v dobe kedy dochádzalo k významným spoločenským zmenám a bola prvou Rusínkou, ktorá sa stala profesionálnou akademickou sochárkou v Česko-Slovensku.
Jej otec Štefan Šinály, bol dedinský učiteľ, pochádzal z Osikova pri Bardejove. Za panslávske názory ho uhorské úrady šikanovali a pravidelne premiestňovali. Po zániku Rakúsko-uhorskej monarchie otec v auguste 1919 zložil sľub slovenského učiteľa v Kováčovciach pri Veľkom Krtíši.
Po skončení gymnázia v Košiciach a v Budapešti Olena Mandičová odcestovala do Prahy, kde v roku 1922 navštevovala UMPRUM (Vysoká škola umelecko-priemyslová) a v rokoch 1922 až 1925 študovala Akadémiu výtvarných umení pod vedením uznávaného českého sochára Jana Štursu.
V roku 1926 sa zúčastnila na tvorivých pracovných pobytoch v Mníchove, v Paríži a v Taliansku. V tom istom roku uzavrela manželstvo s Rusínom Ivanom Mandičom. Bola očarená scenériou Podkarpatskej Rusi a prejavila sa ako úprimná patriotka a rodoľubka domoviny jej manžela.

Ešte ako vysokoškolská študentka pracovala nad portrétmi a sochami rusínskych kultúrnych dejateľov. V roku 1926 vytvorila mramorovú bustu Jevgenija Fencíka, ktorú slávnostne inštalovali v Užhorode. V tom istom čase vytvorila sochu „Ovčiar“, ktorá bola prvou sochárskou prácou venovanou tradičným životným činnostiam Rusínov. Medzi jej ďalšie známe diela s touto tematikou patria „Drevorubač“, „Alegorická kompozícia“ a „Karpatskorusínska pieseň“. Taktiež realizovala bustu Adolfovi Dobrianskemu, inštalovanú v Užhorode a v Michalovciach v roku 1928. Busty Alexandra Duchnoviča boli slávnostne odhalené v Koločave v roku 1930 a v Chuste 1932.
V roku 1930 Československé ministerstvo osvety poskytlo Olene Mandičovej tvorivé štipendium na umelecko-pracovný pobyt vo Francúzsku. Po návrate z Francúzska vytvorila plastiky gubernátorov Podkarpatskej Rusi – Gregora Žatkoviča (1931) a Antona Beskyda (1931). Vrcholom sochárskej tvorivosti Mandičovej bola skulptúra Alexandra Mitráka v Mukačeve a bronzová plastika Alexandra Duchnoviča v Prešove (1933). Národného buditeľa Rusínov – Duchnoviča zobrazila so svojím žiakom v uvoľnenom postoji v pozícií vnímavého, oceňujúceho a povzbudzujúceho učiteľa.
Najviac ju preslávila bronzová socha T. G. Masaryka, prezidenta a zakladateľa Československa. Touto sochou, ktorá bola slávnostne odhalená v roku 1928 na hlavnom námestí v Užhorode, Mandičová získala uznanie aj v odborných kruhoch.
Po rozpade Českoslovenka a po maďarskej anexii Užhorodu a Podkarpatskej Rusi koncom roku 1938 bola plastika vyvezená do Československa. Socha T. G. Masaryka bola umiestnená v Hraniciach na Morave v polovici 60. rokov minulého storočia. Sochu doviezli sovietski vojaci ešte v roku 1945 a plastiku darovali českému mestu, v ktorom ich vítali najsrdečnejšie. Pamätník na novom podstavci stál v Hraniciach až do jesene roku 1974. Jedného dňa však z námestia zmizol.
Poslednou Mandičovej sochárskou plastikou je bratislavské Okrídlené koleso z roku 1938, ktoré sa dnes nachádza na priečelí Železničnej stanice v Bratislave.
Rozpadom Česko-Slovenska na začiatku 2. svetovej vojny ukončila svoju umeleckú činnosť. Vojnové roky s rodinou prežila v Mukačeve a v Budapešti. Ťažká choroba (radiculitis, zápal miechového koreňa) jej znemožnila pokračovať v umeleckej tvorbe. Posledných 30 rokov svojho života bola v Česko-Slovensku zabudnutou umelkyňou.
Živobytie si zabezpečovala prácou pokladníčky v jednom z košických obchodov.