Vystavujúci: Jozef Mundier, Daniel Janec, Jaroslav Gaňa, Juraj Čutek, Boris Jirků, Luboš Loibl, Ondrej Zimka, Jakub Bachorík, Ján Kelemen, Martin Ščepka, Peter Barta

​

Ak by sa vám videlo, že vám roky plynú pomaly, majte deti. Alebo organizujte sympóziá. Roky sú potom  výrazne  kratšie. Einstein to nazval špeciálnou teóriou relativity, kde všetko záleží od pozorovateľa. Pozorujem, že umelci majú od minulého sympózia regulárny rok a ja na prípravu nasledujúceho asi pol. Aby sme znásobili sily a odľahčili Nadácii Drevený kostolík Habura, založili sme v marci občianske združenie Feidias. Prirodzene, zamerané na podporu výtvarného umenia. Prečo Feidias nebudem výtvarníkom vysvetľovať, ktorí neviete, doštudujte si.
Dívajúc sa navôkol, čo sme za ostatné roky na tomto kúsočku zeme vytvorili, nám začalo dochádzať, akýže to potenciál môže byť nielen pre Haburu. Sústredenie majstrovstva toľkých pozoruhodných umelcov poľahky presiahne jej kataster. Ukazuje sa totiž, že akosi všeobecne absentuje výraznejšia stopa vzdávajúca hold nášmu rusínskemu národotvorno-umeleckému a špeciálne sochárskemu fenoménu. Už dnes preto uvažujeme aj smerom von z Habury. Filantropické sympoziálne ego sme pretavili do vzniku rozprávkových bytostí pre košické štúdio slovenskej televízie. Diela sa ujali štyria. Juraj vytvoril Slimáka Maťka, Jaro Larvu, Peter Včielku Maju a Jozef Kohúta. Všetky sochy dnes môžu obdivovať návštevníci košického štúdia a ak boh dá, raz sa presunú k deduškovi Večerníčkovi do Novej Sedlice. V štvrtom ročníku sme sa vôbec uvoľnili - od staroslovienskych bohov sme zabrúsili do voľnejšej a slobodnejšej tvorby. Ako každá sloboda i táto so sebou priniesla rozšafnosť svojich nositeľov. Rozmanitosť spotrebného materiálu pre v podstate drevené sochy začala byť rozpočtovo fatálna. Našťastie pre pozorovateľa, ergo nákupcu et ergo mňa, šlo o relatívne zábavnú činnosť - doma by som pre rohlíky, mlieko a čo ja viem kečup s takou radosťou nelietal hore dolu. Klince, skrutky, lepidlá, reťaze, elektródy, všakovaké laná či uholníky, to je celkom iná radosť. Napokon – vďaka tejto profesii sa mnou uzatvára magický kruh ducha sympózia. 
Som tu dramaturg, zásobovač a pri nadmernej pracovnej zanietenosti účastníkov, vo finále chirurg. Na tomto mieste považujem za potrebné pripomenúť a najmä vyzdvihnúť snaženie Dušana Závackého. Rok od roka vylepšuje pracovné prostredie o neuveriteľné množstvo drobností, ktoré umelcom na každom kroku spríjemňujú život a uľahčujú prácu. Odrazu disponujeme manipulačnou technikou pre akékoľvek tvary, veľkosti a hmotnosti, môže pršať, snežiť i povestné hromy biť, u ktorých furt neviem, kto sa má zastaviť, aby sa kamsi stratili. K veľkej technike máme doslova  nenahraditeľného Luboša Loibla, ktorý ju majstrovsky ovláda. Veď nie je nič jednoduchšie, ako nakráčať do galérie, ukázať prstíkom na trojmetrovú sochu, zaplatiť nejakých 50.000 euro a postaviť si ju doma ku krbu. Úplne iné je byť pri jej zrode. Neprestáva ma udivovať, ako tou nemotornou, hrmotnou až brutálnou silou nakoniec vzniknú krehké erotické tvary bohýň alebo iné na milimeter premyslené štruktúry.