Kaštieľ v Michalovciach – bývalé sídlo šľachtického rodu pánov z Michaloviec (Nagymihály) a jednej z jeho vetiev – Sztárayovcov. Predchodcom šľachtického sídla bol pravdepodobne drevený dvorec, ktorého existencia sa neskôr odrazila v erbe pánov z Michaloviec. Prvým známym vlastníkom Michaloviec podľa prvej písomnej zmienky o Michalovciach, ktorá sa zachovala v listine Budínskej kapituly z r. 1244, bol Sebeslav, syn slavónskeho bána Apu. V tej dobe bol už  vlastníkom Michaloviec Sebeslavov syn, komes Peter, ktorý sa iba 3 roky po tatárskom vpáde osobne vybral do Budína, aby tu dal svojej dcére, manželke šľachtica Jakuba (Jacou), písomné potvrdenie darovania vena – dedičného pozemkového majetku Revište, ktorý od jeho majetku Michalovce (possessio Mihal) oddeľoval Stretavský potok (Aqua nigra, Čierna voda). Peter nemal mužských potomkov, preto michalovské majetky odkázal svojej manželke Agnese a ona ich následne zanechala dcéram Kataríne, manželke Jakuba z rodu Kaplon (de genere Kaplan) a Petronele, manželke pilišského župana Filipa. Ani Petronela nemala mužských potomkov a tak odkázala svoj majetkový podiel sestriným synom – Andrejovi a Jakubovi z rodu Kaplon. Koncom 13. stor. im už patrilo zemepisne súvislé územie od Michaloviec až po Tibavu, čo ich radilo do strednej vrstvy uhorskej šľachty. Andrej bol užským županom, Jakub zemplínskym županom a tiež kráľovským pohárnikom. Synovia Andreja a Jakuba ostali bývať na hrade v Michalovciach, prípadne si postavili v jeho okolí kúrie. Názov Michaloviec začali počiatkom 14. stor. používať v prídomku „z Michaloviec“ (po latinsky „de Nogmihal“, po maďarsky „de Nagymihályi“). Páni z Michaloviec si po tatárskom vpáde dali postaviť vo svojom panstve ešte ďalšie 3 opevnené sídla. Hrad Vinné, ktorý v dokumentoch často nazývali aj Michalovský hrad, je veľmi ťažké odlíšiť od staršieho rovnomenného hradu v Michalovciach. Ďalšie 2 menšie hrádky si dali postaviť nad obcou Podhoroď (13. stor.) a Choňkovce (druhá polovica 14. stor.), aj tieto hrádky boli v písomnostiach uvádzané pod jedným názvom Tibavský hrad, preto je veľmi ťažké ich od seba odlíšiť. Menší hrádok, resp. strážnu vežu Gurke (Hôrka) vlastnili aj v Michalovciach na kopci Hrádok. Prvá písomná správa o hrade v Michalovciach pochádza z r. 1330. Hrad mal pravdepodobne 3 základné časti: vežu štvorcového pôdorysu rozmerov asi 8 x 8 m, vysunutú k Laborcu, obytný palác pri veži s obdĺžnikovým pôdorysom, pravdepodobne 2-podlažný a hradby s bránou. Súčasťou hradného areálu boli i menšie domy a hospodárske budovy. Do hradu sa vchádzalo starou bránou pri veži, tá mohla byť chránená padacím mostom a mrežou. Od juhu a západu bol hrad pravdepodobne chránený vodnou priekopou. V r. 1449 smrťou Ladislava, syna Jána z Michaloviec, vymrela vetva zemplínskeho župana Jakuba a jeho majetok si rozdelili príbuzní z vetvy užského župana Andreja. Zároveň sa ako pokračovatelia rodu pánov z Michaloviec stali zakladateľmi ďalších vetiev Bánffy, Eödönffy, Pongrácz, Sztáray, Tibay, Vinnay a Eördögh. Najvýznamnejším zemepánom Michaloviec v stredoveku bol rytier Albert z Michaloviec, syn Gregora, potomok užského župana Andreja. Pôvodne obyčajný miestny šľachtic sa časom stal najvyšším predstaviteľom johanitského rádu v Uhorsku (jeruzalémsky rád sv. Jána) so sídlom na chorvátskom hrade Vrana pri Zadare. Zastával tiež úrad chorvátsko-dalmátskeho bána. Na strane kráľa Žigmunda Luxemburského sa zúčastnil bojov proti Turkom, Benátčanom, husitom, za čo ho kráľ odmenil viacerými majetkami. V r. 1418 jemu a jeho príbuzným potvrdil držbu rodových majetkov, z čoho vieme, že mu patrilo viac ako 50 dedín a mestečko Michalovce. Počiatkom 17. stor. začali prebudovávať stredoveký hrad na reprezentačnejšie obytné šľachtické sídlo v renesančnom slohu. Podľa súpisu z r. 1696 mal kaštieľ 5-priestorovú dispozíciu na každom podlaží, rozloženú do 2 nadzemných a 1 podzemného podlažia. Mal 4 obranné veže na nárožiach, medzi 2 vežami sa nachádzala otvorená chodba s 5 arkádami. Kaštieľ bol sídlom vetvy Bánffy, ktorá sa vyvinula z vetvy Eödönffy.  Bánffyovské majetky sa časom dostali do vlastníctva vetiev Pongrácz a Sztáray. Tí ich r. 1696 dali do zálohu vplyvnému zemepánovi Andrejovi Szirmayovi z Pozdišoviec. Smrťou Jána Pongrácza v r. 1722 vymrela po meči i vetva Pongrácz a jediným mužským dedičom pánov z Michaloviec sa stal Imrich Sztáray, ktorému bol v r. 1725 udelený barónsky a v r. 1747 grófsky titul. Jeho prvou manželkou bola barónka Anna Zichyová, druhou barónka Terézia Desfaigny de la Tournelle, pôvodom z Belgicka. Za Imricha Sztáraya sa začala výrazná baroková prestavba kaštieľa, ktorá pokračovala i za jeho syna Michala. Ďalšia veľká klasicistická prestavba sa datuje do r. 1818 v čase Alberta Sztáraya, syna Michala Sztáraya. Jej údajné autorstvo, prisudzované nemeckému architektovi Henrikovi Kochovi, okrem iného známemu autorstvom Lichtenštejnskej hrobky v Mikulove, je nateraz nedoložené a sporné. Kaštieľ ešte prešiel menšími úpravami, ale v zásade si zachoval podobu z tejto klasicistickej etapy. Predposlednými majiteľmi kaštieľa bol gróf Anton Sztáray a jeho manželka Františka, rodená Batthyány, ktorí si v r. 1893 dali na kopci Hrádok postaviť neogotické mauzóleum ako voľnú kópiu gotickej kaplnky sv. Michala v Košiciach (ich telá sa tam už nenachádzajú, boli vandalmi v 2. pol. 20. stor. zničené). Gróf Anton Sztáray sa do dejín Michaloviec okrem iného zapísal ako zakladateľ pivovaru a podľa jeho receptúry sa v 90. rokoch 20. stor. v Michalovciach opätovne varilo pivo tzv. plzenského typu, žiaľ iba krátko, pod názvom Antal. Po jeho smrti nakoniec kaštieľ zdedil Alexander Sztáray zo Starého, brat Irmy Sztárayovej, dvornej dámy cisárovnej Alžbety Bavorskej, známej ako Sissi, prítomnej pri atentáte na cisárovnú v Ženeve a Štefana Sztáraya, ktorý bol v kaštieli v Starom za dosiaľ nevyjasnených okolností zavraždený a jeho smrťou sa končí takmer 200-storočná prítomnosť Sztárayovcov v Starom. Alexander Sztáray bol otcom kontesy Magdalény Sztárayovej, prezývanej familiárne Dida, ktorá sa v michalovskom kaštieli narodila, po r. 1945 jej rodinu z Michaloviec ako kolaborantov vyhnali a Dida dožila svoj život na evanjelickej fare v Obišovciach, kde v r. 1999 zomrela a nikdy viac sa už do Michaloviec nevrátila. V kaštieli v súčasnej dobe sídli Zemplínske múzeum s nosnými expozíciami archeologickou, historickou venovanou rodu Sztárayovcov, umelecko-historickou so zbierkou obrazov impresionistického maliara Zemplína – Teodora Jozefa Moussona a prírodovednou.

V prvej etape vznikol ovál hradbového múru dnešného jadra hradu, do ktorého cípu na západnej strane postavili prvotnú obytnú budovu, možno vežovitého charakteru. Až keď sa výskumom zistí jej pomer k výške hradieb, bude možné rozhodnúť, či hrad patrí k typu s plášťovou hradbou, ako sa dosiaľ usudzovalo alebo mal donžonovú dispozíciu. Zvyšok zástavby bol pravdepodobne drevený, ale už Drugethovci veľmi skoro rozšírili obytné priestory o ďalšie, takže sa obytný palác tiahol od veže pozdĺž južnej hradby jadra hradu. To im však pravdepodobne nestačilo a preto novú palácovú budovu pristavali na vonkajšej východnej strane jadra a súčasne postavili severné predhradie v tvare lichobežníka. V tejto podobe hrad vydržal do r. 1486. Skúsenosti z útokov poľských vojsk v r. 1471 – 1472 viedli k rozšíreniu dolného hradu o východnú časť s obytnými budovami a na obranu brány postavili predbránie a baštu. Staršiu hradbu vo vnútri dolného hradu pritom z prevádzkových dôvodov strhli. Na rozhraní neskorej gotiky a renesancie zabezpečili jadro hradu 2 masívnymi polygonálnymi baštami pre strelcov, pristavanými na západnej strane. Neskôr okolo r. 1575 Mikuláš Drugeth vystaval západné predhradie so vstupnou bránou. Cesta od nej stúpala oblúkom k predbrániu 2. brány, pričom prichádzajúcich mali na muške stráže v oboch spomínaných baštách. O ich stálej prítomnosti svedčí zastrešenie a existencia kachľovej pece v bašte pristavanej k plášťovej hradbe hradného jadra. Neskorogotické kachle ešte na prelome 16. a 17. storočia vystriedali renesančné kachle. Obnova hradu po dobytí vojskami Juraja I. Rákocziho v r. 1644 bola už len udržiavacia a definitívny koniec hradu nastal v r. 1684.