Začiatok stavby hradu Zborov - Makovica sa pravdepodobne začal odvíjať od panovania Belu IV. Hoci údaje o hrade z toho obdobia sú hmlisté a sporné, jeho stavba v tom období je asi najpravdepodobnejšia.
Po Tatárskom pustošivom ťažení Batu chána nastala na Slovensku tzv. zlatá éra budovania kamenných hradov ako najosvedčenejšieho obranného systému proti predpokladanému novému vpádu Tatárov. Dôležitosť Makovice zvyšovala aj blízkosť uhorsko-poľskej hranice. Až do 14. storočia hrad bol majetkom uhorských kráľov a bol spravovaný kastelánmi. Kolonizačné hnutie sa na ňom začalo výraznejšie prejavoval v prvej polovici 14. storočia. Prvá dochovaná písomná sťažnosť na tento hrad a jeho kastelánov Bebekovcov u kráľa Ľudovíta I. je z 26. apríla 1347. Sťažnosť sa týkala ich expanzívnej politike voči kráľovskému mestu Bardejov a susednému panstvu Thekulovcov v Smilne. Kasteláni zrejme napomenutie kráľa zobrali na ľahkú váhu, preto ich panovník vymenil.

Na Jasovskom konvente v r. 1349 kráľovské záujmy Makovice už zastupuje Mikuláš Forgácz. Nový kastelán si vymohol od Ľudovíta I. povolenie, aby mohol otvárať bane na striebro (asi v chotári osady Zlaté). No dobrodružná politika Ľudovíta I., ktorý sa stále usiloval o neapolské dedičstvo, zmenila aj vlastnícke pomery Makovice. Za vernosť a oddanosť panovník v r. 1364 odmenil Petra Cudara z Onodu Makovickým hradom, navyše dostal ešte aj mýta v Gaboltove a v Bardejove. Cudar pokračoval v expanzívnej kolonizačnej činnosti. Svedčia o tom sústavné spory so susedným Bardejovom o chotáre, lesy, pasienky a privlastňovania si privilégií kráľovského mesta. Takto dostal panstvo na vysokú úroveň.

V prvej etape vznikol ovál hradbového múru dnešného jadra hradu, do ktorého cípu na západnej strane postavili prvotnú obytnú budovu, možno vežovitého charakteru. Až keď sa výskumom zistí jej pomer k výške hradieb, bude možné rozhodnúť, či hrad patrí k typu s plášťovou hradbou, ako sa dosiaľ usudzovalo alebo mal donžonovú dispozíciu. Zvyšok zástavby bol pravdepodobne drevený, ale už Drugethovci veľmi skoro rozšírili obytné priestory o ďalšie, takže sa obytný palác tiahol od veže pozdĺž južnej hradby jadra hradu. To im však pravdepodobne nestačilo a preto novú palácovú budovu pristavali na vonkajšej východnej strane jadra a súčasne postavili severné predhradie v tvare lichobežníka. V tejto podobe hrad vydržal do r. 1486. Skúsenosti z útokov poľských vojsk v r. 1471 – 1472 viedli k rozšíreniu dolného hradu o východnú časť s obytnými budovami a na obranu brány postavili predbránie a baštu. Staršiu hradbu vo vnútri dolného hradu pritom z prevádzkových dôvodov strhli. Na rozhraní neskorej gotiky a renesancie zabezpečili jadro hradu 2 masívnymi polygonálnymi baštami pre strelcov, pristavanými na západnej strane. Neskôr okolo r. 1575 Mikuláš Drugeth vystaval západné predhradie so vstupnou bránou. Cesta od nej stúpala oblúkom k predbrániu 2. brány, pričom prichádzajúcich mali na muške stráže v oboch spomínaných baštách. O ich stálej prítomnosti svedčí zastrešenie a existencia kachľovej pece v bašte pristavanej k plášťovej hradbe hradného jadra. Neskorogotické kachle ešte na prelome 16. a 17. storočia vystriedali renesančné kachle. Obnova hradu po dobytí vojskami Juraja I. Rákocziho v r. 1644 bola už len udržiavacia a definitívny koniec hradu nastal v r. 1684.