Zrúcanina hradu na kopci priamo nad obcou Brekov. Stredoveký hrad mal predchodcu v neveľkom slovanskom hradisku z 9. a 10. stor.. Zostal po ňom val, ešte stále zreteľný na ¾ obvodu a podľa vedenia hradieb dolného hradu a predhradia asi poslúžil v stredoveku, aj keď len na vytvorenie priekopy. Prvý raz sa hrad spomína v r. 1307, keď ho od michalovskej vetvy rodu Kaplonovcov získal magister Peter, syn Peteňa (Peteny) z Bačkova. K jeho založeniu došlo krátko predtým, niekedy na prelome 13. a 14. storočia. Potom ako sa magister Peter pridal k vzbure voči kráľovi Karolovi Róbertovi z Anjou, kráľovské vojská obsadili hrad a kráľ ho daroval svojim obľúbencom Jánovi I. a Filipovi I. Drugethovcom z Humenného. V poslednej tretine 15. stor. mal hrad v dŕžbe Štefan Zápoľský, ktorý bol kráľom Matejom Korvínom v r. 1488 menovaný jeho titulárnym kastelánom. V tej dobe hrad vzdoroval aj obliehaniu poľských vojsk. Štefan Drugeth, ktorý po matke Kristíne Zápoľskej bol nevlastným bratom protikráľa Jána Zápoľského, stal v dynastických bojoch o trón po smrti uhorského a českého kráľa Ľudovíta Jagellonského r. 1526 pri Moháči, na strane Jána Zápoľského. Drugethovci hrad vlastnili až do začiatku 17. stor., keď sa ho zmocnilo sedmohradské knieža Gabriel Bethlen. Silou hrad dobyli neskôr aj sedmohradské kniežatá Juraj I. Rákoczi a Imrich Thököly, ktorý ho dal r. 1684 aj zbúrať.

V prvej etape vznikol ovál hradbového múru dnešného jadra hradu, do ktorého cípu na západnej strane postavili prvotnú obytnú budovu, možno vežovitého charakteru. Až keď sa výskumom zistí jej pomer k výške hradieb, bude možné rozhodnúť, či hrad patrí k typu s plášťovou hradbou, ako sa dosiaľ usudzovalo alebo mal donžonovú dispozíciu. Zvyšok zástavby bol pravdepodobne drevený, ale už Drugethovci veľmi skoro rozšírili obytné priestory o ďalšie, takže sa obytný palác tiahol od veže pozdĺž južnej hradby jadra hradu. To im však pravdepodobne nestačilo a preto novú palácovú budovu pristavali na vonkajšej východnej strane jadra a súčasne postavili severné predhradie v tvare lichobežníka. V tejto podobe hrad vydržal do r. 1486. Skúsenosti z útokov poľských vojsk v r. 1471 – 1472 viedli k rozšíreniu dolného hradu o východnú časť s obytnými budovami a na obranu brány postavili predbránie a baštu. Staršiu hradbu vo vnútri dolného hradu pritom z prevádzkových dôvodov strhli. Na rozhraní neskorej gotiky a renesancie zabezpečili jadro hradu 2 masívnymi polygonálnymi baštami pre strelcov, pristavanými na západnej strane. Neskôr okolo r. 1575 Mikuláš Drugeth vystaval západné predhradie so vstupnou bránou. Cesta od nej stúpala oblúkom k predbrániu 2. brány, pričom prichádzajúcich mali na muške stráže v oboch spomínaných baštách. O ich stálej prítomnosti svedčí zastrešenie a existencia kachľovej pece v bašte pristavanej k plášťovej hradbe hradného jadra. Neskorogotické kachle ešte na prelome 16. a 17. storočia vystriedali renesančné kachle. Obnova hradu po dobytí vojskami Juraja I. Rákocziho v r. 1644 bola už len udržiavacia a definitívny koniec hradu nastal v r. 1684.