





Hrad Čičva
Veľká zrúcanina hradu na skalnom výbežku na východnom okraji obce Sedliská, v osi cesty Humenné – Tovarné – Sedliská – Vranov nad Topľou. Vďaka odlesneniu kopca je zrúcanina dobre viditeľná pri ceste od Humenného i od Vranova. Práve ďaleký výhľad a poloha na križovatke diaľkových ciest dokladajú strážnu funkciu hradu. Podľa archeologických výskumov hrad svojou polohou nadviazal na výšinné sídlisko z doby bronzovej. Územie, ktoré v r. 1270 získal magister Reynold, pravdepodobný predok pánov z Rozhanoviec (Rozgony), bolo ešte v r. 1309 uvádzané iba ako „terra Cicva“ (krajina Čičva). Zato v r. 1316 už jej vlastník magister Peter, vnuk Reynolda, odmenil kapitána hradu Mikuláša Peresa za jeho úspešnú obranu. Ten bránil hrad pravdepodobne proti magistrovi Petrovi, synovi Peteňa (Peteny) z Bačkova, ktorý sa vzbúril proti kráľovi Karlovi Róbertovi z Anjou. Z tohto obdobia azda pochádza aj pozoruhodný okrúhly bergfrit (vonkajší priemer viac ako 11 m, vnútorný priemer 5,5 m) s britom obráteným do smeru ohrozenia. Bergfrit (obranná veža) stojí vo vrchole nepravidelného lichobežníka mäkko ohýbanej hradby s hrúbkou od 1,5 do 2,0 m. Ide o pôvodnú hradbu, ktorú na severe a juhovýchode rozšírila silná neskorogotická a ranorenesančná zástena (plenta) až na 3,0 – 3,5 m. Situácia však naznačuje aj možnosť, že bergfrit bol do hradby vsadený. Ak áno, časový odstup nemusel byť veľký, pri prípadnej zmene pôvodného zámeru v priebehu stavby dokonca minimálny. Budovy obvodovej zástavby boli v priebehu vekov niekoľkokrát prestavované a dostavované, ale zdá sa, že pôvodný palác sa nachádzal pri obvodovej hradbe na juhovýchode. Z neho sa zrejme zachovala jedna časť zníženého prízemia (suterénu) s valenou klenbou. Pôvodné okienko zvonka pri stavbe ranorenesančnej východnej bašty zakryla 1,5 m hrubá murovaná zástena (plenta).
Hrad bol centrom rozsiahleho panstva a navyše kontroloval dôležitú cestu údolím Ondavy do Poľska, ktorému sa preto hovorilo „Porta Polonica“ (Poľská brána). Aj z tohto dôvodu sa páni z Rozhanoviec o hrad starali a ešte asi v 14. stor. alebo na začiatku 15. stor. dostavali k palácu na severe ďalšie 3 klenuté priestory, ktoré na severe narušilo azda o niečo neskôr pristavané teleso veže nepravidelného pôdorysu. Vystupovalo zo severovýchodného nárožia najviac ohrozeného čela hradu a charakterom muriva mu zodpovedá vysoký, do šírky predĺžený útvar severného predsunutého opevnenia. Využil polohu skaliska asi 60 m pred bergfritom a vďaka svojim rozmerom chránil pred streľbou z hrebeňa pozdĺžnu plochu, ktorá slúžila hospodárskym a prevádzkovým účelom. Táto plocha nemusela byť hneď obkolesená hradbou, ale len drevenou ohradou, pred ktorou sa na severe a západe tiahla priekopa a sčasti i val. K výstavbe hradby a valcovej bašty, ktorou bola hradba zosilnená, však muselo dôjsť pomerne skoro po dokončení predsunutej fortifikácie. V r. 1493, keď došlo k rozdeleniu hradu medzi 2 rodiny, bolo už predhradie označené ako predná časť hradu. Ohradenie nie príliš veľkej nástupnej plošiny na západe pred bránou jadra sa dá predpokladať už v 1. etape, keď zosilnili aj čelo obvodovej hradby proti delostreľbe do podoby masívneho štítu. Niekedy v tom čase došlo aj k doplneniu zástavby pod vežou miestnosťami, ktoré mali podľa starších nákresov D. Menclovej krížové klenby. Význam hradu vzrástol ešte v 17. stor., keď sa v ňom konali zemplínske župné zhromaždenia a nachádzal sa tam aj župný archív. V r. 1527 hrad získal Štefan Drugeth z Humenného, od ktorého hrad zakrátko vydobyl uhorský spolukráľ Ján Zápoľský. Vypálený hrad však Drugethovci opravili a ich veľkým stavebným činom bolo zabezpečenie juhovýchodnej strany klinovitou baštou, ktorej zaoblený záver sa už zosunul do lomu pod hradom. Hrubou zástenou spevnili aj priľahlú hradbu. Táto renesančná bašta ostala osamotená a navyše v r. 1684 už nepatrila k špičke fortifikačného staviteľstva. V tom roku totiž hrad dobyl Imrich Thököly a o 20 rokov neskôr i František II. Rákoczi. Preto obsadený hrad dal v r. 1711 cisársky generál Laucken zbúrať. Najviac utrpeli renesančné budovy obvodovej zástavby, z ktorých zostali len fragmenty murív.
